Pozor, umuzungu na ceste

Autor: Janka Kováčiková | 2.12.2015 o 8:47 | (upravené 2.12.2015 o 16:24) Karma článku: 5,45 | Prečítané:  561x

Cestovanie v cudzích krajinách je pre mňa najzaujímavejšia časť spoznávania novej kultúry. Toľko ľudí pokope jednoducho musí priniesť niečo zaujímavé.

Tu v Afrike je ťažké niečo plánovať, pretože málokto chodí načas. Nečudujem sa im. Cesta môže trvať 15 minút alebo hodinu, autobus sa totiž pohne až keď je plný. A myslím tým NAOZAJ plný. Poznáte tú situáciu, keď presýpate kávu a už sa zdá, že sa viac nevmestí, ale po pár potraseniach nakoniec áno? Asi takto to funguje aj v matatuku - miniautobuse. Už keď si nasadáte, máte pocit, že ste posledný, ale najbližšia polhodina vám dokáže, že ani zďaleka nie. Ľudia stále prichádzajú, menia si miesta podľa toho, kto kde vystupuje a vodič vyzerá, akoby čakal ešte niekoho ďalšieho. Nakoniec sa pohýname. Na mieste pre tri osoby sedíme štyri ženy a tri deti. Neviem, ako si mám dať plecia, pod nohami mám vrece zemiakov a tašky mi padajú na všetky strany. Hovorím si, že Afrika nie je pre introvertov - priveľa ľudí. Po polhodine nás prašná cesta utrasie do pohodlnejších polôh a ja si prestávam uvedomovať stiesnenosť. O ďalších 30 minút sa cítim neisto, keď sa na mňa nikto netlačí a chcem, aby sa vrátili. 

Byť umuzungu, beloch v kinyarwanda, znamená, že celý autobus vie, kam idete a deti vám klopú na okno a vískajú: “Umuzunguuu,” ja sa vtedy otočím za seba a opýtam sa “Hehe?” (Kde?) Náklad na streche matatuku je pripevnený cez moje okno, a tak na mňa prší, no aspoň nesedím pri dverách, ktoré sa každým nadskočením na lejakmi vymytej ceste otvoria. Dieťa po mojej ľavici mi berie telefón z ruky a následne počujem jeho mamu, ako sa mu vyhráža umuzungom, ak bude plakať. Čokoľvek to znamenalo, fungovalo to. Dieťa napravo ma párkrát okýchlo a potom s chrapotom zaspalo s lízatkom na šatách. Tretie dieťa mu ho asertívne zobralo. 

Cestovanie verejnou dopravou v Afrike je navyše veľmi spirituálna záležitosť. Pravdepodobne totiž premýšľate nad vecami, ktoré ste v živote urobili zle, keď prechádzate po prehnutých drevených brvnách ponad vysoké potoky alebo sedíte nad nádržou, do ktorej práve veselo tankujú benzín, hoci motor stále beží. Na druhej strane aj také pozeranie sa von oknom na terasovité kukuričné polia na kopcoch, na vodnaté roviny s ryžou, na čajovníkové plantáže či eukalyptové lesy vás vytrhne z reality a nachvíľu zastanete v čase. Ale iba na chvíľu. Rýchlo precitnete z biedy, ktorú zeleň nedokáže zakryť. Cesta medzi Kigali, hlavným mestom Rwandy, a druhým najväčším mestom, Butare, vyzerá, že je viac pre ľudí ako pre autá. Slúži najmä kamiónom a autobusom, ale aj tie sa stratia medzi davom ľudí kráčajúcich po pieskových chodníkoch vedľa asfaltu. Ísť pešo totiž nič nestojí a hlava bez problémov unesie 50-kilový náklad. Muži, ženy, deti, každý musí prispieť všetkým čo má a čo dokáže. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?