Z dedinského internátu

Autor: Janka Kováčiková | 4.3.2013 o 18:17 | Karma článku: 2,08 | Prečítané:  202x

Je 5:00. Hinduistický chrám zapína niekoľko reproduktorov otočených do všetkých svetových strán a svojimi prekáračkami začína nový deň v Jagir Pannure.

O polhodinu neskôr vstávajú deti. Dupocú bosými nohami po dlažbe a nahlas sa medzi sebou rozprávajú. Ak vás zaujíma, ako znie jazyk kannada, spomeňte si na čerta z Princeznej ze mlejna. Robil také bllrllbbllrlllb... Nejako podobne vnímam reč v Karnatake. Potom sa aj so psom, ktorého tu na noc zabudli, postavia ku mrežiam a čakajú na príchod vychovávateľky, ktorá ich vypustí von. Okolo 6:15 začína svitať. Deti sa hrali s vonkajšou závorou a zamkli  nás v izbe. Klopeme, kričíme, nakoniec sa predsa len niekto zľutuje. Sme totiž v zamrežovanej izbe na poschodí. Čoskoro by nám došli zásoby pitnej vody a táto nepitná je slaná. Ani kávu by ste z nej nespravili.

Ozve sa hlučné búchanie o tanier, ktoré ohlasuje raňajky a podľa mňa aj budí mŕtvych. Pre nich však iba nahrádza zvon. Po chvíli sa dupot zmení na štrngot padajúceho plechového riadu na zem, pretože deti si berú svoje tanieriky a poháriky na dvor. Tam si sadnú do dvoch radov oproti sebe, kriko-spevom odrapocú modlitbu a pustia sa do čili papričiek. My si zatiaľ hodinu povaríme kardamon, zázvor a škoricové drievko na čaj. Hoci sa naše sladké, zdravé raňajky plné ovocia dajú zaobstarať za pár rupií, deťom by asi ani nechutili. Už sú príliš zvyknuté na štipľavosť. Pred tým než sa poberú do školy ešte popolievajú stromy na dvore. Vezmú plastové vedro, ponoria ho do šachty pred budovou a tenkými ručičkami ťahajú za povrázok. Z tej šachty niekedy voda vyteká aj sama. Deti to minule využili, postavili si hrádzu a veselo sa čľapkali. Vôbec to tu nevyzeralo, že India má nejaké problémy s vodou.

Po raňajkách sa prezlečú do uniforiem - modrých alebo hnedých - podľa toho, či chodia do štátnej alebo súkromnej školy. Ešte si dorobia zameškané úlohy a utekajú preč. Dvor je tichý. Konečne sme nabrali odvahu vyjsť von aj my. Žmúrime oči do piesku, napĺňame si zásoby vody do fľašiek a vyrážame do dedín. Hneď za bránou leží v rade niekoľko kráv, ktoré sa pre nejaké auto rozhodne nemienia zdvihnúť. Mávajú nám deti a popritom vykrikujú: Amerika, Amerika. Obávam sa, že im niekto vsugeroval, že na svete je len India a potom nejakí bieli z reklám, ktorí musia byť jedine z Ameriky (asi Hollywood vs. Bollywood).

Keď poobede po práci zaparkujeme náš jeep pod palmu a v myšlienkach sa poďakujeme, že sa nám cestou nerozsypal, začneme z neho vykladať svoje veci. Cestou do izby prekročíme na schodoch dvoch psov a niekedy nám s krabicami pomôžu aj deti. Najradšej však vynášajú smeti - hneď za plot - a radi si z nich nakoniec niečo vyberú. Poobede začne po chodbe pochodovať aj vychovávateľka a hlasom drevorubača okrikovať miestne osadenstvo. Kým je svetlo, deti sa hrajú futbal alebo idú na nejaký výlet. Netuším, kam. Raz do týždňa hromadne perú. Chlapci si dajú do vedra s prádlom vodu a potom v ňom prešľapujú, dievčatá zase mokré oblečenie trieskajú o betónový múr. Netuším ako, ale zjavne je tento spôsob účinný. Iný deň sa zase poriadne vyumývajú a krásne voňajú po kokosovom oleji.

Večer si posadajú vonku alebo tu hore na chodbu a učia sa. Aj to však len v prípade, že ide prúd. Ak nejde celý večer, jednoducho si ľahnú spať. I keď je iba osem hodín. My ale pochodujeme pri svetle sviečok okolo izby a snažíme sa nemyslieť na to, ako neskutočne teplo nám je bez ventilátorov. Tento stav sa dá prirovnať k začínajúcemu šialenstvu, pretože sa tu nedá nič, absolútne nič iné robiť. Dverami by sme síce vpustili aký-taký chlad, ale ani tri vonné tyčinky by neprevoňali zápach z detských záchodov. Možno by som šla na strechu, ale tam už na mňa číha pes a vakcináciu proti besnote ešte nemám kompletnú, tak to nejdem riskovať.

Deti spia v dvoch miestnostiach. Okolo stien majú kufríky, v strede je jedna posteľ a televízor. Na posteli, samozrejme, spí učiteľka a deti na rohožiach na zemi. Takýto spôsob života nakoniec vedie k hodinám vyčesávania si vší z vlasov, ale to je koniec koncov ešte stále bežné aj v západnom svete. Občas počujeme výkriky zo sna či plač. Ale je to iba internát, nikto nepríde a nepohladká ich po hlave, aby ich utešil. Myslím, že by ani ony samy nechápali, o čo ide. Okolo prechádzajú posledné vyhrávajúce traktory, ozýva sa záverečné Allah akbar, zavíjanie psov (možno aj šakalov, vraj ich tu majú) utícha a hinduistický chrám vypína reproduktor.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?