Ako sa stať kultúrnym šokom

Autor: Janka Kováčiková | 16.1.2013 o 18:54 | (upravené 19.1.2013 o 16:08) Karma článku: 3,74 | Prečítané:  778x

Bangalore sa pre mňa malo stať posledným veľkým mestom na najbližšie 4 mesiace, ktoré budem mať možnosť navštíviť, a tak som sa aj napriek tomu, že doma a v mojom biorytme bolo ešte len 7am, vybrala do mesta. Musela som si pretrieť oči ešte raz, keď som videla dátum, pretože vonku to rozhodne nevyzeralo na január, ako tvrdil kalendár.

Slnko pripekalo na hlavu a chrbát ako v lete. Je však pravda, že všetci mali oblečené dlhé rukávy a nohavice. Nie však preto, že by im bola zima, ale preto, že je to súčasť kultúry a vypovedá to o finančnom statuse rodiny. Matematika je jednoduchá - čím viac oblečenia máš na sebe, tým si bohatší. Bola som pripravená na to, že krátke oblečenie sa tu nenosí, a tak som sa ako-tak snažila zapadnúť, ale priznajme si: Aké som už len mohla mať šance? Som biela, pehavá, emancipovaná, neslušná Európanka, ktorá sa tam navyše potuluje sama. Naviac, vyzeralo to tak, že som bola jediná v celom meste, pretože za celé popoludnie som žiadneho ďalšieho belocha nestretla. Výber štvrtí, po ktorých som sa túlala tiež nebol zrovná šťastný.

Hoci je Bangalore hlavným mestom štátu Karnataka, chudoba sa mu nevyhýba. Ulice sú špinavé a preplnené, vďaka rizikovej doprave som bola vďačná, ak som natrafila na nejaký chodník, no ani na ňom som sa nemohla cítiť bezpečne. Obzeranie sa počas chôdze alebo fotenie nepripadalo do úvahy, pretože v chodníkoch boli polmetrové jamy a na každom rohu ležal pes v polohe „krátko po smrti". Celkovo to pôsobilo tak, že v Indii žijú prevažne muži. Ženy som stretla len v štvrtiach s dámskym oblečením, ktoré zase len predávali muži. Tí, čo vedeli po anglicky, sa ma snažili upútať: „Halo, madam!", tí ostatní uvedomujúci si svoje kapacity sa tvárili, že niečo robia, keď som prechádzala okolo. Keďže ešte nie som ani vydatá, ani zasnúbená, vzdala som to so sari a vybrala som si obchod s neutrálnym indickým oblečením a kúpila si panjab. Bol to aj tak len zúfalý pokus uniknúť tým skúmavým pohľadom, z ktorých som nič nevedela vyčítať. To, že oni vyzerajú inak ako ja si uvedomujem len čiastočne, lebo je ich tak veľa, ale to aká raritná som tam ja, mi asi celkom nedochádza.

Pozícia fotografa mi je v Indii veľmi nepríjemná. V Španielsku si nás pútnikov do Compostely často fotili turisti. „La peregrina!" a už som bola zvečnená so svojou palicou a slameným klobúkom ako chodiaci dôkaz stredovekej cesty. Tu som sa stala turistom ja a fotím si ich biedu. Zvádzam vnútorné boje s tým, že chcem to ich „nešťastie" niekam šíriť, keď im nedokážem pomôcť, nechcem spôsobovať smútok tým, ktorí tie fotografie uvidia, vidím bolesť, ktorú môj idealizmus vidieť nechce, lebo to narúša moje vnímanie sveta... So všetkým týmto zmätkom tam stojím uprostred križovatky 2.najľudnatejšieho štátu sveta a premýšľam, kde je pravda. Domáci obyvatelia to však takto tragicky vôbec neberú. Práve naopak, stretla som sa s tým, že to boli oni, ktorí ma zastavovali, aby som si ich odfotila. Nezaujímalo ich, ako tá fotka vyzerá, ani čo s ňou spravím, vlastne netuším, čo od toho očakávali tak celkovo, ale spravilo ich to na moje počudovanie šťastnými. Snáď za najbližšie 4 mesiace aspoň trochu nahliadnem do tejto ich prapodivnej spokojnosti so životom takým, aký je.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?