Vitajte v chaose

Autor: Janka Kováčiková | 16.1.2013 o 17:41 | (upravené 16.1.2013 o 18:18) Karma článku: 1,64 | Prečítané:  534x

To, kam letím, som si naplno uvedomila až keď som sa ocitla v poslednej čakárni pred vstupom do lietadla – stará šedivá Indka s piercingom v nose a asi tuctom v ušiach, čiernooké kučeravé chlapčatá, budhistický mních, mladé starostlivé matky v žiarivých šatách posiatych ozdobami a ja.

No dobre, okrem mňa tam bola ešte Francúzka, ktorá sa ide 2 mesiace učiť masírovať a meditovať, kanadský pár vyzerajúci až podozrivo vietnamsky a niekoľko etnooblečených Britov. Predtým, než sme sa my a ďalších 500 Indov vzniesli do vzduchu, rozbehli sa  letušky držiac si nos cez uličky medzi sedadlami a niečo držali nad hlavami. Začula som síce nejaké hlásenie o kontaktných šošovkách, ale toto som nečakala: Oni nás všetkých postriekali nejakým odbaktériovačom!  (Predpokladám, že to nie je štandardný postup pre všetky transkontinentálne lety, do New Yorku rozhodne nebol.) Ľudia začali kašľať, skrývať sa pod deky, ale až takto „ošetrení" sme sa mohli vydať k nášmu spoločnému cieľu - Bangalore, štát Karnataka, India.

Po druhej prebdenej noci som si to ráno namiesto k východu z lietadla namierila rovno do kokpitu k pilotom. Letušky ma už vtedy chceli poslať naspäť do Londýna, ale nedala som sa. Absolvovala som v agónii všetky predodletové procedúry ešte raz, odolala podozrievavému pohľadu kontrolóra, keď si prezeral moje víza a vydala sa (ešte nie za Inda len) hľadať ten správny taxík. Našťastie som dostala podrobné inštrukcie, a tak som oveľa ľahšie odolávala tým ziskuchtivým taxikárom, ktorí mi doslova rukami blokovali cestu a tlačili k svojmu taxíku. Nečudujem sa, bola som biela a vo vrecku som už vtedy mala na ich pomery pekný balík peňazí. Hneď po príchode som si totiž zamenila eurá za rupie, to je domáca mena, na ktorej nechýba Mahatma Gandhi, tigre a slony.

Taxík vnútri pôsobil veľmi luxusne, ale čo z toho, keď vozovka bola celkom iného charakteru. Pred opisom indickej dopravy vás chcem ešte upozorniť na to, že India je krajinou nesmierneho chaosu, ktorý akoby zázrakom funguje. Pod fungovaním si však nepredstavujte nejaké spoločenské zásady západnej spoločnosti, ale prežitie miliardy ľudí v rozvojovej krajine. Pravidlo č. 1 správania sa na cestách je trúbiť, a to vždy keď je chodec alebo krava na dohľad od auta (vzdialenosť závisí od toho, či ste v meste alebo na vidieku a či ide o jednu kravu alebo stádo), keď sa blížite k ďalšiemu vozidlu, keď míňate to vozidlo a v zásade trúbite kedykoľvek sa vám zachce. Výsledkom je hlučná masa áut, motoriek a rikší valiaca sa úzkymi uličkami. Tu sa dostávame k pravidlu č. 2, ktoré je výsledkom poruchy pravdepodobne v zrakovom aparáte. Indovia totiž často neodlišujú červenú od zelenej, zvlášť pri semafóroch, a tlačia sa jeden na druhého v snahe preraziť si cestu. Policajná kontrola teda spočíva len v prezretí si platného vodičského preukazu, žiadne iné pravidlá totiž prakticky neexistujú, napriek tomu je smrteľná nehodovosť vraj veľmi nízka. Pravidlo č. 3 sa týka chodcov a prechodov cez cestu. Obidve tieto súčasti dopravy sú ignorované. Šoféri nikdy nezastavujú a bolo by to asi aj zbytočné, keďže domáci sa vrhnú na cestu v ktoromkoľvek jej úseku nedbajúc o život. Akokoľvek bláznivo vám to príde, ešte v ten deň som robila to isté, nemala som totiž inú možnosť. Niekedy je užitočnou stratégiou nalepiť sa na nejakého skúsene vyzerajúceho Inda, ktorý ide pre vlastnú potrebu trošku skomplikovať dopravu, a tak sa bezbolestne dostať na druhú stranu. A kvalita vozovky? Predstavte si poľnú cestu. Trojprúdovú. Nepovedala by som, že majú veľa jám, ale primálo asfaltu okolo tých kráterov.

Z okna auta sa dalo zahliadnuť všetko: palmové aleje, kozy, pouliční predavači, smeti, či ženy, ktoré sa predávali, hoci boli oblečené ako všetky ostatné. Mimoriadnou špecialitou sa pre mňa stali ich bilboardy. Sú totiž veľké ako kaštieľ a určite je na nich niekto s fúzami. Aj ten môj šofér bol fúzatý a hoci viac hovoril ich jazykom ako anglicky, podarilo sa mi vysvetliť mu, kam idem. Môj hostel sme hľadali skoro polhodinu, avšak bolo optimistické vidieť, ako si tam ľudia snažia navzájom pomôcť. Dokonca sa len tak pristavili a opýtali, čo sa deje. Keď sa mi podarilo ubytovať sa, poslušne som klesla do postele a za trúbenia riškí, škrekotu anduliek a falošného spevu ďalších ubytovaných som zaspala. Taký boli môj najdlhší let a prvé 2 hodiny v Ázii.

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?